Chcela ba som sedieť pred domom na lavičke a pliesť farebné ponožky. Také teplé, páskované. Mala by som kocúra a záhradu plnú slnečníc a červených tulipánov. Aké by asi bolo ročné obdobie? To neviem, ale asi jeseň. Vtedy je všetko krásne farebné. Stromy, domy, myšlienky i ľudia. Príroda je pokojná. Slnko mi hladí vráskavú tvár a šum lístia sprevádza tlkot môjho srdca. Srdca, ktoré už zvládlo všetko, čo malo. Teraz už len oddychuje, čaká ... až raz stíchne ...
Na tej lavičke by som sedela sama, ale nebolo by mi smutno. Vedela by som, že niekde niekto je. Dáva na mňa pozor, myslí na mňa a má ma rád. Čaká na mňa.
Keby som mohla, hneď pretočím čas na hodinkách ... Na starobu. Myslíte si, že je to hlúposť!? Treba si užiť mladosť! Mladosť je krásna. Vtedy človek všetko ľahko zvláda. Žije svoje sny a z prítomnosti si vie vziať čo najviac pre budúcnosť. Keď spadne, má silu znovu vstať a ísť ďalej. Lenže tých pádov je často až priveľa. Nevládzem vždy striasť prach z topánok a kráčať dopredu.
Chcem byť stará! Mať už za sebou všetky pády. Vo vráskach mať ukrytú múdrosť, v teplých dlaniach držať lásku. Tej nikdy nie je dosť! Každému chýba. Pokoj duše by sa mi zrkadlil v očiach ako dieťaťu. Veď deti sú také čisté. Netrápia ich problémy tohto sveta. Tešia sa aj z mála.
Keby som tak mohla prestaviť ten čas ... A bola by slnečná jeseň, babie leto. Nepršalo by, na mraky sa dávno zabudlo.
Srdce bije pokojne, pletiem ponožky. Niekto prejde popri drevenom plote. Zastaví sa ...
Chcem byť stará.